Po určení typu a rozsahu (štádia) malignity, podľa veku a celkového stavu dieťaťa tím lekárov určí spôsob liečby. Liečebné postupy sú vypracované pre jednotlivé skupiny chorôb a nazývajú sa aj protokoly liečby. V prvej línii liečby ide o štandardné a overené postupy, ktoré sa používajú vo viacerých krajinách. Všetky tri DOC v Slovenskej republike používajú rovnaké protokoly. Ak sa ochorenie vráti, podáva sa liečba druhej a ďalšej línie.
Typy liečby
Pri onkologických chorobách sa používa niekoľko spôsobov liečby. Základné sú operácia, chemoterapia a rádioterapia, novšie – pri niektorých druhoch nádorov aj imunoterapia a transplantácia kmeňových krvotvorných buniek. Zvyčajne sa kombinujú dva a viac typov. Súčasťou všetkých liečebných postupov je podporná liečba, ktorá sa používa na predchádzanie a liečbu nežiaducich (vedľajších) účinkov onkologickej liečby alebo aj základnej choroby.
Čo je riziková skupina?
Niekedy sa môžete stretnúť s pojmom riziková skupina. Pojem„riziko“ zvyčajne predstavuje
riziko zlyhania liečby. Aj to isté ochorenie môže mať rozličné šance na vyliečenie alebo zlyhanie liečby. Závisí to od vlastností a rozsahu nádoru. Podľa týchto charakteristík sa zvyčajne určujú dve alebo tri rizikové skupiny: vysoké, stredné a štandardné riziko. Cieľom zaradenia do rizikovej skupiny je určenie najvhodnejšej liečby. Pacienti s vysokým rizikom vyžadujú intenzívnejšiu liečbu, ktorou sa dosiahnu lepšie výsledky. Pacienti v štandardnom riziku majú naopak dobré vyhliadky na vyliečenie aj pri menej intenzívnej liečbe, ktorá má menej nežiaducich účinkov.
Čo je klinická štúdia?
Protokoly liečby pre jednotlivé choroby sa považujú za štandardné liečebné postupy. Klinické štúdie používajú výskumné postupy, ktoré v určenej skupine pacientov zisťujú, či je skúmaná liečba bezpečná, či je dostatočne účinná na zničenie nádorových buniek, či má vedľajšie účinky a ako sú závažné a či je lepšia ako štandardné postupy. Štúdie prebiehajú v niekoľkých fázach. Slovenské centrá sa zúčastňujú:
– vo fáze II, ktorá skúma účinnosť nového lieku, zvyčajne po zlyhaní predchádzajúcej liečby
– vo fáze III, ktorá zahŕňa stovky pacientov vo viacerých krajinách a porovnáva, či je nový liek alebo liečebný postup účinnejší alebo s menším výskytom nežiaducich účinkov ako dovtedy používaný štandardný postup.
– vo fáze IV sa sledujú vedľajšie účinky nových liekov po ich schválení do používania. Klinické štúdiemajú veľký význampre výrobu a používanie nových a lepších liekov. Pacienti sa do nich zaraďujú po dôkladnej informácii a podpísaní informovaného súhlasu zákonnými
zástupcami (aj staršími deťmi). Počas liečby a po nej sú prísne a podrobne sledovaní.
Hodnotenie odpovede na liečbu
Účinnosť liečby sa kontroluje v určených intervaloch počas liečby a po jej skončení.
Najdôležitejšie pojmy sú:
– Kompletná remisia, keď sa pri vyšetrení krvi, kostnej drene alebo zobrazovacích vyšetreniach nenájde žiadny dôkaz prítomnosti pôvodného nádorového tkaniva či leukémie.
– Parciálna (čiastočná) remisia je stav, keď sa po liečbe nádorová masa alebo počet leukemických buniek zmenšili, ale úplne nevymizli. Niekedy sa vyžaduje histologické zistenie, či sa v takomto ostávajúcom tkanive nachádzajú vitálne (životaschopné) nádorové bunky.
– Progresia predstavuje zhoršovanie nálezov, pričomchoroba predtýmnereagovala na liečbu
(nedosiahol sa stav remisie).
– Recidíva (relaps) ochorenia znamená návrat choroby po predchádzajúcej remisii. Zistí sa v pôvodnom mieste malignity alebo aj na iných miestach. Môže vzniknúť počas liečby, alebo o niekoľko mesiacov či rokov po jej skončení. Podľa toho sa rozdeľuje na včasnú alebo neskorú recidívu. Návrat choroby po viac ako rokoch je zriedkavý.
Zdroj: Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc.: Keď ochorie dieťa. NÁDOROVÉ OCHORENIA U DETÍ. 1. časť – Rady rodičom. 2015. Liga proti rakovine, Bratislava, 44 s, ISBN: 978-80-89201-70-9.
Pred začatím liečby lekár v prítomnosti ďalších zdravotníckych pracovníkov oboznámi rodičov a v primeranom rozsahu aj pacienta o navrhnutom spôsobe liečby, o časovom rozvrhu liečby a kontrolných vyšetreniach, o možných nežiaducich účinkoch, o ich predchádzaní a liečbe. Môžete dostať kópiu plánu liečby. Ak s navrhnutým postupom nesúhlasíte, lekár Vás oboznámi s ďalšími možnosťami. Je vhodné robiť si poznámky o informácii a ak niečomu nerozumiete, požiadať o vysvetlenie. Môžete mať problém s pochopením alebo zapamätaním si prvých informácií. Nemajte obavy požiadať o nové stretnutie s lekárom, na ktoré sa môžete pripraviť preštudovaním vhodných informácií a napísaním otázok, ktoré chcete lekárovi položiť. Kým sa začne liečba, lekár Vás požiada o podpísanie takzvaného informovaného súhlasu. Informácia môže byť podľa zvyklostí pracoviska len ústna, alebo ju dostanete aj písomne. Najlepším zdrojom opakovaných informácií je ošetrujúci lekár vášho dieťaťa. Už pri prvom rozhovore môžete požiadať o údaje pre kontakt s ním alebo na pracovisko. (Obr. 9)
Obr. 9: Po vyšetrení Vás a dieťa bude lekár informovať o ďalšom postupe…
Rozhovor s dieťaťom
Ochorobe, vyšetreniach a liečbe bymal byť vždy vhodnou formou informovaný aj pacient. Staršie deti a adolescenti by tiež mali podpísať informovaný súhlas. Niektorí rodičia sa obávajú dať svojmu dieťaťu informáciu o chorobe. Treba si uvedomiť, že pacient sa o svojej chorobe môže kedykoľvek dozvedieť od iných osôb, často nevhodným spôsobom a môže to pre neho predstavovať oveľa väčšiu traumu a neistotu, alebo aj stratu dôvery voči rodičom. Informáciu by mal dostať ešte pred začatím liečby. Jeho spolupráca v liečebnom pláne je veľmi dôležitá. Najvhodnejšou formou informácie je jej poskytnutie ošetrujúcim lekárom v prítomnosti rodičov, prípadne aj psychológa. Pri každom informatívnom pohovore by mali byť prítomní obaja rodičia. Ak dieťa žije len s jedným rodičom alebo je zverené niekomu inému do starostlivosti, treba o tom informovať lekára a preukázať sa rozhodnutím, komu je možné poskytovať informácie o zdravotnom stave.
Čo povedať dieťaťu?
Obsah rozhovoru závisí od veku dieťaťa, od jeho chápania situácie.
Deti do 2 rokov nechápu, čo je malignita Pre ne je dôležitá prítomnosť rodičov. Boja sa toho čo bolí, boja sa cudzích osôb, nechcú jesť alebo užiť lieky. Po 18 mesiacoch im už možno vysvetliť, že napríklad odber krvi bude chvíľu bolieť a môžu plakať. Inokedy im možno dať na výber zvládnuť nejakú situáciu podľa ich výberu.
Od 2 do 7 rokov možno malignitu vysvetliť ako „zlé bunky“, ktoré sa musia liečbou zničiť a keď sa posilnia „dobré bunky“, bude im lepšie, môžu sa hrať a ísť ku kamarátom alebo domov. Choroba nie je trest za niečo zlé. Výkony a liečbu im treba pravdivo vysvetliť podľa ich chápania.
Po 7. roku už možno malignitu vysvetliť podrobnejšie, rovnako spôsob a pozitívny účinok liečby a dodržiavania režimu. 12-roční a starší chápu vzťahymedzi chorobou a príznakmi, medzi liečbou a jej výsledkami. Malignitu možno vysvetliť ako prítomnosť poškodených buniek v tele, ktoré sa rýchlo množia a určité spôsoby liečby môžu tomu zabrániť a dovoliť telu a orgánom zase normálne pracovať.
Vždy treba deťom vhodne vysvetliť, že za svoju chorobu nemôžu, choroba nie je infekčná – od nikoho ju nedostali a nikto ju nedostane od nich. Podľa ich chápania im treba vysvetliť plán liečby a dôvody určitého vyšetrenia alebo postupu, vysvetliť im možné komplikácie a ubezpečiť ich, že choroba je síce závažná, ale lekári urobia všetko preto, aby ich vyliečili a spolupráca pacientov je pri tom veľmi dôležitá. Liečba musí určitý čas pokračovať aj vtedy, keď už vymizli jej príznaky, pretože nádorové bunky môžu byť ešte prítomné a mohli by byť príčinou jej návratu. Psychologické problémy, obavy, nervozitu je niekedy potrebné riešiť aj s pomocou psychológa.
Zdroj: Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc.: Keď ochorie dieťa. NÁDOROVÉ OCHORENIA U DETÍ. 1. časť – Rady rodičom. 2015. Liga proti rakovine, Bratislava, 44 s, ISBN: 978-80-89201-70-9.
Ilustrácie: MUDr. Marek Pleško
Operácia je miestna liečba, ktorou sa odstráni nádor z organizmu. Niekedy je potrebné s nádorom odstrániť aj časť okolitého tkaniva a príslušné lymfatické uzliny. Dôležitú úlohu má aj pri biopsii – získaní vzorky z nádoru na histologické vyšetrenie. Ako bolo uvedené, pri benígnych nádoroch je operácia zvyčajne definitívna liečba. Pri solídnych malígnych nádoroch sa u detí vo väčšine prípadov aj pri kompletnom odstránení nádoru kombinuje s ďalšími typmi liečby. Pri leukémiách a lymfómoch, ktoré sú veľmi dobre liečiteľné chemoterapiou, sa operácia využíva len pri liečbe komplikácií.
Zaradenie operácie do časového plánu liečby závisí od typu a veľkosti nádoru, jeho umiestnenia a stavu dieťaťa. Malé a priaznivo umiestnené nádory je možné už na začiatku kompletne odstrániť. Veľké nádory, nepriaznivo lokalizované alebo pri zlom stave dieťaťa sa najskôr zmenšia chemoterapiou, zriedkavejšie aj ožiarením.
Informáciu o operácii dostanete od ošetrujúceho lekára a od lekára, ktorý bude dieťa operovať. Vysvetlí vám priebeh zákroku a možné komplikácie, ktoré závisia odmiesta a typu nádoru a od ďalších faktorov.
Dieťa sa prirodzene operácie bojí. Spytuje sa na priebeh zákroku, aký bude výsledok a následky, ako sa bude po operácii cítiť, či budemať bolesti, či budú rodičia pri ňom. Odpovedemusia byť pravdivé, aby vám aj naďalej dôverovalo. Aj preto je vaša informovanosť o operácii dôležitá.
Obr. 10: Sestra odvezie dieťa na operačný sál, kde sa robia biopsie, ale aj veľké operácie…
Informácie mu poskytne aj jeho ošetrujúci lekár, prípadne iný zdravotnícky pracovník. Dozvie sa o príprave pred zákrokom, o príjme potravy, o prípadnom umiestnení na jednotke intenzívnej starostlivosti, o tlmení bolesti (Obr. 10). Niekedy je vhodné do prípravy zapojiť psychológa alebo podať upokojujúce lieky. Medzi psychicky najťažšie zvládateľné situácie patrí amputácia končatiny. Väčší problém majú s ňou adolescenti ako mladšie deti. Obávajú sa zmeny svojho vzhľadu, výkonnosti, zhoršenia kvality života, svojej budúcnosti ohľadne partnerstva, rodičovstva, zamestnania. Psychologická podpora je nutná nielen pred a po výkone, ale aj počas náročnej rehabilitácie a prípadne používania protézy, aby sa zabezpečila dobrá funkcia končatiny. Pozitívny vplyv na takého pacienta má stretnutie s inými pacientmi po amputácii, ktorí ukážu, že napriek hendikepu môže byť kvalita života veľmi dobrá.
Zdroj: Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc.: Keď ochorie dieťa. NÁDOROVÉ OCHORENIA U DETÍ. 1. časť – Rady rodičom. 2015. Liga proti rakovine, Bratislava, 44 s, ISBN: 978-80-89201-70-9.
Ilustrácie: MUDr. Marek Pleško
Chemoterapia je systémová liečba. Uskutočňuje sa podávaním protinádorových liekov – cytostatík, ktoré sa krvným prúdom dostávajú do všetkých častí tela a zničia nádorové bunky na akomkoľvek mieste. Môže to byť jediná účinná liečba pri leukémiách a lymfómoch, ale významné miesto má aj pri väčšine iných nádorov u detí. Môže sa podávať pred operáciou solídnych nádorov s cieľom zmenšiť ich objem alebo ovplyvniť metastázy. Po operácii sa podáva na zničenie prípadných ostávajúcich nádorových buniek primárneho nádoru a metastáz. Lieky možno podávať niekoľkými spôsobmi podľa typu malignity:
– ústami (perorálne) vo forme roztokov alebo tabliet
– do žily (intravenózne) sa podávajú ihlou zo striekačky alebo ako infúzia
– do svalu (intramuskulárne) alebo pod kožu (subkutánne)
– do miechového kanála (intratekálne)
(Obr. 11)
Obr. 11: Lieky sa podávajú cez ústa – tabletky, sirupy; chemoterapia najčastejšie do žily…
Liečba sa podáva ambulantne, alebo počas hospitalizácie. Jednotlivé lieky sa môžu užívať samostatne, veľmi často sa však podávajú v kombináciách. Zvyšuje sa tým ich účinok, pričom nežiaduce účinky jednotlivých cytostatík sú menšie, lebo ich dávky sú nižšie ako pri samostatnej liečbe. Jednotlivé cytostatiká majú rôzny účinok pri rôznych nádoroch, preto aj kombinácie liekov, ich dávky a prestávky medzi nimi sú pri rôznych chorobách odlišné.
Liečba zvyčajne trvá niekoľko mesiacov. Lieky sa najčastejšie podávajú v cykloch. To znamená, že počas 1 –5 dní sa podá kombinácia liekov, po ktorej nasleduje prestávka, zvyčajne 3 týždne. Táto sa môže o niečo predĺžiť, ak má pacient závažnú infekciu alebo nevyhovujúce hodnoty krvného obrazu alebo iných parametrov. O podaní alebo odložení liečby rozhodne lekár. Vždy je snaha dodržať plánovaný čas liečby, pretože opakované a neprimerané predlžovanie prestávok môže znížiť účinnosť. Ak pacient nemá závažné komplikácie, počas prestávky
môže byť doma.
Lieky, ktoré sa podávajú ústami, je možné pri ambulantnej liečbe užívať doma. Vždy je potrebné dodržať rozpis určený lekárom ohľadne dávky, času a spôsobu užívania. Každú odchýlku alebo problém je potrebné nahlásiť lekárovi.
Lieky podávané do žily sa najčastejšie podávajú vo forme infúzií. Ich podanie vyžaduje určitý čas a zvyčajne aj dostatočné zavodnenie vo forme infúznych roztokov. Môžu sa podávať do žily na hornej končatine alebo na inom dostupnom mieste, zvyčajne cez katéter zavedený na niekoľko dní. Pri takejto liečbe je riziko úniku lieku pod kožu s pálením, zápalovou reakciou až nekrózou tkaniva. Pri dlhodobejšom podávaní väčšie homnožstva tekutín a liekov do žily je preto výhodnejšie použiť centrálny žilový katéter alebo podkožnú komôrku, ako bolo spomenuté vyššie. (Obr. 12)
Obr. 12: Počas infúzie premýšľam o príjemných veciach, ktoré ma čakajú po liečbe…
Nežiaducim účinkom chemoterapie je venovaná samostatná časť.
Zdroj: Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc.: Keď ochorie dieťa. NÁDOROVÉ OCHORENIA U DETÍ. 1. časť – Rady rodičom. 2015. Liga proti rakovine, Bratislava, 44 s, ISBN: 978-80-89201-70-9.
Ilustrácie: MUDr. Marek Pleško
Je to miestna liečba s vysoko energetickými lúčmi, ktoré sa nasmerujú na časť tela postihnutú nádorom. Radiácia poškodí nukleové kyseliny (NK) v jadre buniek, ktoré obsahujú informáciu na ďalšie delenie buniek. Zmena okolia buniek po ožiarení je tiež nepriaznivá pre ich ďalšiu funkciu. Po poškodení sa bunky prestávajú deliť a odumierajú. Nádor sa tým zmenší. Ožarovanie poškodí aj bunky zdravého tkaniva v okolí nádoru, ale tie si zachovajú schopnosť zotaviť sa po skončení liečby. V niektorých zvlášť citlivých tkanivách môžu však ostať trvalé zmeny a poruchy rastu a byť príčinou neskorých následkov. Aj keď v porovnaní s minulosťou sú vedľajšie účinky ožarovania malé, v súčasnosti sa RT používa najmä u najmladších detí zriedkavejšie, a to len v prísne indikovaných prípadoch.
RT sa používa pred operáciou alebo po operácii, kedy zastaví rast ostávajúcich nádorových buniek. Najčastejšie sa používa v kombinácii s chemoterapiou, veľmi zriedka ako samostatná liečba. Nádory sú rôzne citlivé na ožiarenie. Dávka žiarenia je pri rôznych nádoroch rôzna, vyjadruje sa v grayoch (Gy). Celková dávka sa rozdelí do jednotlivých frakcií, ktoré sa podávajú zväčša raz denne 5 dní v týždni. Dva dni prestávky slúžia na zotavenie zdravých tkanív. (Obr. 13)
Obr. 13: Ožarovanie trvá niekoľko minút, dieťa je v miestnosti samotné, musí mať stabilnú polohu…malé deti sa uspia…
Príprava na rádioterapiu.
Pred RT bude s vami hovoriť lekár – rádioterapeut. Na základe zobrazovacích vyšetrení sa vypracuje ožarovací plán. U dieťaťa sa po vstupnom vyšetrení urobí zameranie a nezmývateľnou farbou sa označí oblasť, ktorá sa bude ožarovať. Niekedy sa vyrobí fixačná plastová maska, ktorá zaistí vždy rovnakú polohu pri ožarovaní.Ožarovanie je nebolestivé a trvá len niekoľko minút. Dieťa však ostáva v miestnosti samotné a spočiatku sa môže báť. Zdravotnícky personál by ho preto v spolupráci s vami mal na túto situáciu pripraviť. Ak nedokáže počas ožiarenia nepohnute ležať, alebo je nepokojné, použije sa tlmenie liekmi alebo aj celková anestézia. Neožarované časti tela sú počas výkonu chránené. Po ožiarení dieťa nie je rádioaktívne.
Nežiaducim účinkom rádioterapie je venovaná samostatná časť.
Zdroj: Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc.: Keď ochorie dieťa. NÁDOROVÉ OCHORENIA U DETÍ. 1. časť – Rady rodičom. 2015. Liga proti rakovine, Bratislava, 44 s, ISBN: 978-80-89201-70-9.
Imunitný systém organizmu poznáva cudzorodé organizmy (baktérie, vírusy) alebo aj poškodené bunky (napríklad nádorové) a snaží sa ich zničiť. Túto vlastnosť imunitného systému využíva imunoterapia. Pacient dostáva tzv. modifikátory biologickej odpovede. Sú to látky, ktoré telo normálne vytvára na boj s malignitou alebo inými chorobami. Pri liečbe malignity sa musia použiť vo veľkom množstve. Poškodia nádorové bunky a zmenia spôsob reakcie tela na nádor. Môžu tiež pomôcť obnoviť nenádorové bunky, zničené chemoterapiou. Jestvuje niekoľko typov modifikátorov. Používajú sa napríklad kolónie stimulujúce faktory („rastové faktory“); sú to bielkoviny, ktoré vplývajú na tvorbu bielych a červených krviniek a krvných doštičiek v kostnej dreni. V určitých situáciách sa podávajú rastové faktory na urýchlenie tvorby bielych krviniek.
Monoklonové protilátky spoznávajú špecifické antigény (látky, ktoré telo spoznáva ako cudzie) na povrchu nádorových buniek. Protilátky sú nasmerované proti určitému typu buniek a používajú sa na ich zničenie. Niekedy sú na ne naviazané cytostatiká alebo rádioaktívne prvky, ktoré potom protilátka prinesie priamo k určeným bunkám. V detskej onkológii sa používajú zriedkavejšie ako u dospelých.
Vedľajšie účinky imunoterapie
Podľa typu liečby môže imunoterapia vyvolať príznaky podobné chrípke (triaška, horúčka, bolesti svalov, slabosť, nechutenstvo, nevoľnosť, vracanie, hnačka, niekedy vyrážky). Niekedy vzniká krvácanie alebo modriny. Príznaky zvyčajne odznejú po liečbe.
Zdroj: Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc.: Keď ochorie dieťa. NÁDOROVÉ OCHORENIA U DETÍ. 1. časť – Rady rodičom. 2015. Liga proti rakovine, Bratislava, 44 s, ISBN: 978-80-89201-70-9.
Kmeňové krvotvorné bunky dávajú vznik jednotlivým druhom krviniek. V kostnej dreni sa pomnožujú, vyzrievajú a do krvi sa vyplavujú ako biele a červené krvinky a krvné doštičky. V krvinkách sa nachádzajú znaky, tzv. antigény, ktoré určujú krvnú skupinu, Rh faktor a HLA antigény. V určitom množstve sa kmeňové bunky nachádzajú aj v periférnej krvi. Vo väčšom množstve sa vyplavia po stimulácii rastovými faktormi. Dajú sa získať aj z pupočníkovej krvi. Kmeňové bunky z krvi alebo kostnej drene sa potom podajú pacientovi ako transfúzia. Krvným prúdom sa dostanú do kostnej drene, znovu sa zapoja do krvotvorby a nahradia choré alebo poškodené bunky v dreni. Tento proces sa nazýva transplantácia a využíva sa u pacientov s poškodenou krvotvorbou pri malígnych, ale aj nemalígnych chorobách. Pri onkologických chorobách je možné podať pacientovi jeho vlastné kmeňové bunky (autológna transplantácia) alebo kmeňové bunky od iného vhodného darcu (alogénna transplantácia). Aby transplantácia bola úspešná, tkanivové znaky darcu a príjemcu musia byť zhodné. Takéto znaky sa nachádzajú na povrchu buniek ľudského tela, vrátane bielych krviniek. Tvoria ich bielkoviny, ktoré patria do systému HLA (ľudské leukocytové antigény). Ak nie sú zhodné, imunitný systém ich odvrhne ako cudzie. Najvhodnejší darca je zvyčajne súrodenec, ale v registroch kostnej drene je možné nájsť aj nepríbuzného darcu, ktorý má dostatočnú zhodu s HLA antigénmi pacienta. Rodičia a iní príbuzní majú zvyčajne menej zhodných HLA znakov a sú menej vhodnými darcami.
O uskutočnení transplantácie rozhoduje po zvážení všetkých okolností transplantačná komisia, zložená z odborníkov v hematológii, onkológii a transplantológii. Transplantácia sa u detí robí na bratislavskom pracovisku pre celú Slovenskú republiku.
Autológna transplantácia sa robí u pacientov s vysoko rizikovými solídnymi nádormi alebo lymfómami. Kmeňové bunky sa odoberajú z kostnej drene alebo z periférnej krvi pacienta. Podmienkou je, aby sa v kostnej dreni nenachádzali nádorové bunky. Odber sa preto robí po niekoľkých cykloch chemoterapie. Prednosť sa dáva odberu kmeňových buniek z periférnej krvi. Niekoľko dní pred odberom sa podáva rastový faktor bielych krviniek, aby sa do krvi vyplavilo dostatočné množstvo kmeňových buniek. Ich počet sa kontroluje a vo vhodnom čase sa v celkovej anestézii zavedie centrálny žilový katéter. Následne sa kmeňové bunky zbierajú v v procese, nazývanom separácia. Separátor je prietoková odstredivka, ktorá sa napojí na katéter a nastaví sa tak, aby sa z pretekajúcej krvi odsávala vrstvička, v ktorej sa nachádzajú kmeňové bunky. Ostatná krv sa vracia pacientovi. Podrobnejšiu informáciu o príprave a o zákroku, aj možných komplikáciách Vám poskytne ošetrujúci lekár. Odobraté bunky sa zvyčajne zamrazia a pokračuje sa v liečbe. V určenom čase sa podajú vysoké dávky cytostatík, niekedy aj celotelové ožiarenie a následne sa podá transfúzia rozmrazených kmeňových buniek. V tomto období nastáva výrazný útlm kostnej drene a pacient je ohrozený najmä infekciami. Je preto izolovaný na transplantačnej jednotke alebo vo vhodne vybavenej izbe na oddelení a ošetruje sa za sterilných podmienok až do obnovenia krvotvorby.
Pri alogénnej transplantácii sa podáva krvotvorné tkanivo od zdravého, HLA zhodného darcu. Kmeňové bunky sa tiež získavajú z kostnej drene alebo periférnej krvi po určenej príprave darcu. Tento druh transplantácie sa používa najmä pri leukémiách, zriedkavejšie pri iných malignitách. Liečebný účinok má nielen obnova krvotvorby po vysoko dávkovanej chemoterapii, prípadne aj ožiarení, ale aj imunitná reakcia, ktorá vyplýva z pôsobenia buniek darcu na bunky pacienta, vrátane pôsobenia na malígne bunky. Ide o takzvaný efekt štepu proti nádorovej chorobe. Pacient v tomto prípade nemusí byť v úplnej remisii, ale je dokázané, že efekt transplantácie je tým lepší, čím menej nádorových buniek sa v jeho tele nachádza. Preto je snaha dosiahnuť pred transplantáciou kompletnú remisiu a počet nádorových buniek znížiť na minimum. Obnova krvotvorby z transplantovaných kmeňových buniek trvá okolo dvoch týždňov, kedy hovoríme o prihojení štepu. Pacient je v tomto období ohrozený hlavne infekciou, ale vyskytujú sa aj komplikácie z podanej chemoterapie, najmä poruchy funkcie pečene, obličiek a poškodenie slizníc, krvácanie a anémia. Kompletné uzdravenie imunitného systému trvá 1-2 roky. Darované bunky môžu poškodiť aj zdravé tkanivá príjemcu a vzniká stav, nazývaný choroba štepu proti hostiteľovi (graft versus host disease, GVHD), ktorá môže byť mierna alebo aj závažná. Vyskytuje sa zavčasu po transplantácii (akútna) alebo aj po mnohých mesiacoch až rokoch (chronická). Pacient dostáva lieky na potlačenie tejto reakcie. Nevyhnutnou súčasťou starostlivosti je podporná liečba.
Podporná liečba predstavuje:
Izoláciu pacienta a ošetrovanie v sterilnom režime, transfúzie, niekedy rastové faktory krviniek, antibiotiká a lieky proti vírusovým a plesňovým infekciám, nízko bakteriálnu diétu, starostlivosť o ústnu dutinu, počas ťažkostí so stravovaním dostáva výživu do žily. Liečia sa aj všetky ostatné komplikácie. Podrobnejšie informácie o transplantácii a o režime pacienta (aj rodičov, ktorí sú s ním) dostanete od lekára transplantačnej jednotky.
Zdroj: Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc.: Keď ochorie dieťa. NÁDOROVÉ OCHORENIA U DETÍ. 1. časť – Rady rodičom. 2015. Liga proti rakovine, Bratislava, 44 s, ISBN: 978-80-89201-70-9.
Rodičia a príbuzní pacienta prichádzajú aj s otázkami, či nejestvuje iná účinnejšia liečba, s menším množstvom nežiaducich účinkov. Mnohí používajú takéto postupy aj bez vedomia lekára, ojedinele dokonca odmietnu účinnú onkologickú liečbu. Jestvuje široké spektrum liečiteľských prístupov, filozofií a terapií. Ak sa používa ako doplnok k štandardnej liečbe, nazýva sa komplementárna, ak sa používa namiesto štandardnej, ide o alternatívnu liečbu. Štandardná (alebo konvenčná) liečba je medicínsky overená a neustále prehodnocovaná, aby bola čo najúčinnejšia a aj s menšími vedľajšími účinkami. Komplementárne a alternatívne postupy zväčša neboli overené v klinických štúdiách a najmä na dostatočnom počte pacientov. Niektoré doplnkové postupy je možné použiť, ak zlepšujú celkový stav alebo výkonnosť či obranyschopnosť pacienta. O ich použití sa vždy poraďte s ošetrujúcim lekárom. Zvlášť si dajte pozor na šarlatánov, ktorí vám ponúkajú „zaručene účinnú liečbu“! Žiadny z týchto postupov nenahradí štandardnú liečbu. Naopak, ak sa použijú namiesto nej, znamená to vždy zanedbanie účinnej starostlivosti a pri potvrdenom malígnom ochorení zvyčajne smrť pacienta, ktorý mal šancu na vyliečenie.
Zdroj: Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc.: Keď ochorie dieťa. NÁDOROVÉ OCHORENIA U DETÍ. 1. časť – Rady rodičom. 2015. Liga proti rakovine, Bratislava, 44 s, ISBN: 978-80-89201-70-9.
