Histiocytové choroby sa vyznačujú nadmernou tvorbou podskupiny bielych krviniek – histiocytov, čo môže viesť k poškodeniu orgánov a tvorbe nádorov. Je to rozsiahla skupina chorôb, ktoré postihujú deti aj dospelých.
V roku 1987 ich Histiocytová spoločnosť (Histiocyte Society) rozdelila na tri skupiny podľa toho, ktoré histiocyty sa na chorobe zúčastňujú:
1. z tzv. dendritických buniek vzniká najčastejšia choroba tejto skupiny, známa aj u detí – histiocytóza z Langerhansových buniek (LCH), zriedkavejšia je Erdheimova-Chesterova choroba a juvenilný xantogranulóm;
2. k chorobám makrofágov patria hemofagocytujúce lymfohistiocytózy (HLH) a Rosaiova-Dorfmanova choroba;
3. malígne histiocytózy – patria sem niektoré druhy leukémií a malígnych nádorov.
Každá z týchto chorôb je iná, má iné príznaky, výskyt, diagnostiku a liečbu.
Zdroj: Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc.: Keď ochorie dieťa. NÁDOROVÉ OCHORENIA U DETÍ. 2. časť – Prehľad najčastejších nádorových ochorení u detí. 2015. Liga proti rakovine, Bratislava, 40 s.
Je najčastejšia z tejto skupiny chorôb. Vzniká nahromadením Langerhansových buniek, ktoré sú podskupinou histiocytov. Pochádzajú z kostnej drene a normálne sa vyskytujú v koži, lymfatických uzlinách, týmuse a pľúcach. Zúčastňujú sa v boji proti infekcii. Po nadmernom pomnožení tvoria nádory alebo poškodzujú orgány.
Príčina choroby sa presne nepozná. V polovici prípadov sa našla mutácia BRAF onkogénu a toto spôsobí klonálny rast nezrelých Langerhansových buniek (všetky bunky pochádzajú z jednej a majú rovnaké vlastnosti). V týchto bunkách sa tvoria cytokíny zodpovedné za niektoré príznaky. LCH sa považovala za chorobu spôsobenú poruchou regulácie imunitného systému, ktorú nespôsobuje známa infekcia, nie je infekčná a zrejme sa nededí. Vzhľadom na klonalitu a niektoré genetické zmeny v bunkách sa novšie zvažuje jej zaradenie medzi nádorové choroby. Nazývala sa aj histiocytóza X a podľa prejavov eozinofilný granulóm, Hand-Schüller-Christianov syndróm a Abt-Letterer-Siweho choroba.
Vyskytuje sa asi u jedného z 200-tisíc detí, ale výskyt môže byť vyšší, pretože niektorí pacienti nemajú žiadne príznaky. Najvyšší výskyt je vo veku 1 – 3 rokov. Môže sa prejaviť ako jedno ložisko alebo viac ložísk v jednom systéme, alebo vo viacerých systémoch tela: koža, kosti, lymfatické uzliny, pľúca, pečeň, slezina, tráviaci trakt, mozog, hypofýza, kostná dreň.
Príznaky
Kosti sú postihnuté až u 78 % chorých (najčastejšie lebka, panva, horná časť nohy a rebrá). Koža je postihnutá u 50 % chorých, pľúca u 20 – 40 %, lymfatické uzliny u 30 %.
Príznaky závisia od miesta a ťažkosti postihnutia. Postihnutie kože je najčastejšie u dojčiat a batoliat. Pripomína seboroickú dermatitídu. Tvorba šupín na začervenanej koži trupu a vonkajších zvukovodov je urputná a nehojí sa po bežnej liečbe. Druhým častým miestom sú kosti. Nad ložiskom je mierne bolestivý opuch, zmena v kosti sa zistí na rtg. snímke. Nachádza sa v jednej alebo aj vo viacerých kostiach. Ložiská v iných orgánoch môže sprevádzať porucha ich funkcie. Pri postihnutí hypofýzy je známy diabetes insipidus (močová úplavica, keď pacient veľa pije a veľa močí). Pacienti s postihnutím kože, kostí, lymfatických uzlín a hypofýzy tvoria skupinu s priaznivými výsledkami liečby. Pri postihnutí sleziny, pečene, kostnej drene a pľúc s poruchou ich funkcie je choroba ťažšie liečiteľná.
Diagnóza
Zistí sa pomocou zobrazovacích vyšetrení. Diagnózu potvrdí histologické vyšetrenie tkaniva získaného biopsiou postihnutého miesta. Podľa príznakov sa robia ďalšie vyšetrenia: anamnéza a celkové vyšetrenie pacienta, neurologické vyšetrenie, krvný obraz a biochemické vyšetrenia, vrátane funkčných testov pečene, vyšetrenie moču, smädový test, biopsia kostnej drene, zobrazovacie vyšetrenia (sonografia, rtg., CT, MRI, PET), prípadne endoskopia tráviaceho traktu.
Liečba
Pacienti s limitovanou chorobou nevyžadujú liečbu, zväčša stačí len chirurgické odstránenie ložiska, alebo sa podávajú kortikosteroidy či protizápalové lieky. Pri rozšírenej chorobe sa podáva kombinácia prednisonu s niektorými cytostatikami. Vo veľmi zriedkavých prípadoch sa pri nepriaznivom priebehu môže urobiť transplantácia kmeňových buniek.
Výsledok
Väčšina pacientov sa vylieči. Niektorí však môžu mať dlhodobé následky choroby, napríklad diabetes insipidus, nižší vzrast, stratu zubov, kostné defekty, poruchu sluchu alebo neurologické problémy. Len v malom percente chorých je choroba život ohrozujúca. Okrem rozsahu a miesta choroby má prognostický význam aj rýchlosť odpovede na liečbu.
Zdroj: Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc.: Keď ochorie dieťa. NÁDOROVÉ OCHORENIA U DETÍ. 2. časť – Prehľad najčastejších nádorových ochorení u detí. 2015. Liga proti rakovine, Bratislava, 40 s.
Je to zriedkavá choroba imunitného systému. HLH sa delí na „primárnu“ (familiárnu) formu, ktorá je hereditárna (zdedená) a „sekundárnu“, ktorá je spojená s infekciou, vírusmi, autoimúnnymi chorobami a malignitami.
Vyznačuje sa nadmernou tvorbou histiocytov a T-lymfocytov. Funkcia iných buniek imunitného systému, tzv. natural killer buniek, je znížená. Niektoré bunky imunitného systému sú nadmerne aktivované, nebojujú proti infekcii, ale poškodzujú tkanivá a orgány vlastného tela. V kostnej dreni sa to môže prejaviť pohlcovaním a deštrukciou iných buniek – tzv. hemofagocytózou. Primárne postihuje mladé dojčatá a deti, ale môže vzniknúť v každom veku. Vyskytuje sa jeden prípad na 50-tisíc pôrodov. Je však možné, že sa nezistí u všetkých pacientov a výskyt je vyšší.
Pri primárnej HLH sa poškodené gény dedia buď od obidvoch rodičov (autozómovo recesívne), alebo od matky samej. Od roku 1999 je známych päť génov, ktoré sú spojené s piatimi typmi autozómovo recesívnej HLH. Pri tejto forme je u 25 % súrodencov pravdepodobnosť, že choroba vznikne aj u nich. V 50 % sú prenášačmi choroby a 25 % má šancu, že nezískajú genetické poškodenie.
Sekundárna HLH sa vyskytuje u starších detí, ktoré nemajú žiadne genetické poškodenie.
Príznaky
Familiárna HLH je zriedkavá a vždy rýchlo fatálna choroba. Deti neprospievajú, majú pokles hmotnosti, horúčky, zväčšenie pečene a sleziny, lymfatických uzlín, niekedy červené až purpurové vyrážky a drobné uzlíky na koži, žltačku, kašeľ až sťažené dýchanie, zmeny v krvnom obraze, kŕče.
Diagnóza
Na potvrdenie diagnózy sú určené klinické a laboratórne diagnostické kritériá. Patria k nim: pretrvávajúca horúčka, zväčšená slezina, znížená funkcia natural killer buniek, zmeny v krvnom obraze, zvýšené triglyceridy a ferritín v krvi, dôkaz hemofagocytózy v kostnej dreni a abnormálne vysoké CD25 v krvi (ukazuje na zvýšenú aktiváciu T-lymfocytov). Potrebné sú zobrazovacie vyšetrenia a vyšetrenia na prítomnosť infekcie. Podľa príznakov sa však nedá odlíšiť primárna a sekundárna HLH. Bez ohľadu na vek sa odporúča urobiť genetické vyšetrenie z krvi alebo iných tkanív. Asi u 30 % pacientov s familiárnou HLH sa však nezistí genetická zmena. Ak je nález pozitívny, testy sa majú urobiť tak u rodičov a súrodencov, ako aj u detí pred narodením alebo v prípade smrti súrodenca.
Liečba
Používajú sa kortikosteroidy, cytostatiká, imunoterapia (cyklosporín), antibiotiká a antivírusové lieky. U pacientov s pretrvávajúcou alebo opakovanou HLH sa robí transplantácia kmeňových buniek.
Pri sekundárnej HLH sa stav môže upraviť po liečbe choroby, ktorá HLH vyvolala, bez použitia chemoterapie.
Výsledky
Neliečená familiárna HLH vedie k úmrtiu priemerne po dvoch mesiacoch. Po transplantácii môžu mať deti veľmi dobrú kvalitu života.
Zdroj: Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc.: Keď ochorie dieťa. NÁDOROVÉ OCHORENIA U DETÍ. 2. časť – Prehľad najčastejších nádorových ochorení u detí. 2015. Liga proti rakovine, Bratislava, 40 s.
